8.9.2023 England to France. Keď sa v roku 2020 po úspešnej štafete na La Manche rozhodla prihlásiť na sólo preplavbu, veľmi si neverila. „Túžila som po dlhom plávaní, po možnosti skúsiť to, ale nikdy som neplávala ani netrénovala na bazéne, preto som vôbec nevedela, ako to dopadne,“ vraví Soňa Rebrová.
Termín na preplávanie mala v júli 2023, avšak kvôli zlému počasiu ju do vody ani nepustili. „Strávili sme v Doveri 10 dní, zaplatili za cestu, ubytovanie, trajekt… ale odišla som domov s dlhým nosom. To mi vzalo dosť energie na plávanie a akosi sa mi už do toho celý august nechcelo, bála som sa, že znova nebudem plávať,“ spomína.
Loďou na štart
Napokon to však vyšlo a lodivod jej oznámil, že 8. septembra o 3.30 má byť v prístave a začne sa jej plávanie. Ešte večeru ju vystresoval kapitán, že nemá zapísané mená ľudí, ktorí s ňou pôjdu na loď a ak ich nedodá do troch minút, plávať nebude. „Vravím si, už je to tu, ja sa fakt do tej vody nedostanem!! Rýchlo som odfotila pasy, poslala údaje a čakala. Našťastie všetko vyšlo, ale ja som už od stresov nevedela spať a tak som bola do rána hore.“
O druhej v noci vstali, pobalili veci do auta a vyrazili do prístavu. „Len čo sme došli do prístavu, hneď ma schmatli a vyrazili sme. Ledva ma dcéra stihla natrieť masťou a už som sedela na člne na breh. Zastavil pri brehu, tak som si myslela, že je tam plytká voda a nedala som si okuliare. Samozrejme, že bola hlboká, takže som hneď mala vodu v nose, očiach, ušiach, no radosť. Prišla som na breh, zdvihla ruky a dobrodružstvo sa začalo.“
Soňa skočila do vody a začala plávať. Pláva so štipcom na nos a keďže si nos predtým natrela, aby sa nespálila, neustále sa jej skĺzaval a mala vodu v nose. Pekne nám to začína, hundrala. Potom to už šlo dobre. Prvú hodinu plávala potme, sprievodná loď na ňu svietila reflektormi. Neskôr vyšlo slnko a ako sa loď pohybovala smerom dozadu či dopredu, Soňa vykúkala spoza nej na tú pokojnú hladinu a úžasný východ slnka a hovorila si: je nádherný deň a ja plávam cez La Manche!! Nádhera!
Prvá polovica plávania ubehla rýchlo, Soňa mala pocit, že jej jedlo dávajú každých desať minút a nie každú polhodinu. Šlo to tak ľahko, že si vravela, že ak to bude takto až do konca, bude veľmi šťastná.
„Potom som uvidela obrovskú loď, takže som vedela, že som asi v polovici.. reku, už to odsýpa k cieľu. O ďalšiu hodinu som zbadala Francúzsko a hovorím si, keby som aj teraz hneď prestala, som šťastná, že som prišla až sem! Ale šlo mi to, tak som plávala ďalej,“ vraví Soňa.
Takto vyzerá kŕmenie plavca na La Manche, nesmie sa dotknúť lode
A tam to prišlo.. videla Francúzsko hodinu, dve, tri a prišlo jej stále rovnako ďaleko.. začala mať pocit bezmocnosti, ale z lode ju kŕmiči uistili, že už vidia domy a stromy a to ju povzbudilo. Plávala teda ďalej, ale nič sa nezmenilo, všetko bolo stále strašne ďaleko. Z lode jej zrazu zahlásili, že na trackeri ide robiť druhú vlnku, že ju berie prúd a má pridať. Áno, po 11 hodinách sa to dá A to už Soňa vedela, že je to záverečné plávanie, ktoré trvá maximálne tri až štyri hodiny.
A tak sa namotivovala a plávala ďalej. Prešla ďalšia hodina a nič. „To už som bola deprimovaná a hlásim na loď, že neviem či to doplávam, lebo to nemá konca a že ma majú sledovať, lebo sa už cítim unavene. Potom som si spomenula, koľkí ste ma v mojom sne podporovali, koľkí ste mi držali palce, koľko ma to stálo, koľko som pre tento sen musela obetovať. A tak som plávala ďalej. Z lode mi hlásia, že od rána hlásia na rádiu Vlna, kde práve som.. bože, veď nemôžem poslucháčov sklamať, toľkí to sledujú a veria, že to dám. A tak som plávala ďalej. Potom som si spomenula na kamaráta, ktory to vzdal niekde v týchto chvíľach a dodnes to ľutuje. Reku, ja nechcem ľutovať! Keď som sa dostala tak ďaleko, musím ísť! Spomenula som si na kamarátkin mentálny tréning. Prijmi únavu ako súčasť, samozrejme, ze si unavená. Otázka znie, vieš ísť ďalej! Viem! Odpovedala som si a šla som ďalej. Chcem mať svoj kamienok z pláže na pamiatku, chcem byť druhá Slovenka, chcem mať video ako vybieham na breh!“ spomína Soňa.
Dcéra dávala pozor z lode
Napokon jej z lode hlásia, že je to už len 40 minút. Pozrela na breh, ktorý bol tak ďaleko ako Senegal, a vraví si, jasné, klamú ma, ale pekné od nich. Bola to ešte hodina pol
„Keď začali skladať z lode čln, čo ma mal odprevadiť na breh, už som vedela, že doplávam. Naštartovalo ma to a začala som odušu makať. Z lode mi hlásia, že musím vymeniť okuliare, lebo mam príliš tmavé. A dali mi tie zapackané od vazelíny, takže som vlastne ani nevedela, kde ten breh je. Plávala som a začalo medúzové pole… Ten bonus na záver totiž musí vždy byť,“ smeje sa.
Narazilo do nej asi 40 medúz, ale popŕhlilo ju len 15. To by sa aj dalo vydržať, ale problém bol, že sa vždy mykla a dostala som strašné kŕče do nôh, od zadku až po členky… Vravela si, nemykaj sa, radšej vydrž bolesť od medúzy. Niekedy to šlo, niekedy nie..
„Zrazu som začala kolenami do niečoho kopať, myslela som si, že sú to zase medúzy a nevedela som, či mám jačať alebo nadávať. Potom som si uvedomila, že to nie je medúza, ale piesok! Že som na brehu! Cez tie okuliare som nič nevidela, takže som netušila, že som už na brehu Šla som si zobrať svoj kamienok úspešného plavca, ale beda, vylodila som sa na pieskovej pláži!! Ale jeden som predsa len našla a schmatla. Stále som sa smiala ako blázon a plakala, že to nie je možné. Na brehu stáli dve Francúzky a pýtali sa, či som doplávala. Ja že áno! Zagratulovali mi a môj sprievodca im povedal, že to trvalo 15 hodín. Keď som došla na loď, ukázali mi hodinky a bolo to len 14 hodín a 43 minút!! Strašne som sa tešila, nečakala som taký dobrý čas. A teším sa dodnes a stále!“
Šťastný úsmev na ceste z brehu po úspešnom doplávaní
Soňa mala počas plávania úžasnú podporu, tisíce ľudí sledovalo jej plávanie a písalo podporné komentáre. Ako podotkol jeden pán, v ten deň kleslo HDP na Slovensku, lebo všetci pozerali tracker! (Samozrejme, až tak to nebolo, ale naozaj ho pozeralo veľa ľudí). Výborné bolo aj to, že Soňa dokázala spojiť Slovensko. Ľudia ju krásne motivovali, povzbudzovali, mnohí písali naša Bystričanka, naša Bratislavčanka, naša Ivančanka, naša zo ŽELAJ SI, naša novinárka, naša spisovateľka… Soňa si túto podporu nesmierne váži. „Ďakujem za ňu, cítila som ju pri každom tempe a veľmi ma hnala vpred! Boli ste všetci naozaj úžasnííí!!“
POĎAKOVANIE:
Tri roky dlhá cesta mala svoj šťastný koniec, za čo som nesmierne vďačná. Spoznala som na nej množstvo úžasných ľudí a zažila veľa malých zázrakov, ktoré ma doviedli až tam, na La Manche. Človek ho síce musí odplávať sám, ale bez pomoci druhých by to nedokázal. Preto je namieste poďakovať
Keď som na Slovensku nenašla nikoho, kto by ma chcel trénovať na La Manche, pomoc prišla z ďalekej Austrálie. Vladimir Mravec prispel na zbierku za čisté rieky, ja som mu poďakovala a on sa opýtal, či nechcem pomôcť s tréningom. Toto bol prvý veľký zázrak. Vlado mi celý rok posielal na KAŽDÝ DEŇ!! napísané treningy, čo mám ako plávať, ktoré dni rýchlo, ktoré pomaly, kedy dlho a všetko mi vždy podrobne vysvetlil. Hneď vycítil, ked bolo niečo v neporiadku a volal, vysvetlil, povzbudil. Nemám dosť slov, ako mu poďakovať..
Veľkú zásluhu na mojom úspechu má aj manžel Branislav Rebro , ktorý ma celé tri roky sprevádzal na mojich plavaniach a kŕmil z lode či padlleboardu. V horúčavach, daždi, vetre, vesloval aj 15 km na pramici v protivetre, nad sebou dáždnik a neutíchajúci lejak, ale nevzdal to. Ani ja som nemohla. Tri roky počúval on aj cela rodina len o plávaní, ale trpezlivo čakali. Ďakujem
Ďakujem patrí aj posádke lode, moja šikovná dcéra Heňka Rebrova písala správy na FB a robila videá a fotky, jej priateľ Tomi Lee pripravoval jedlo a poháňal ma, nech nekvákam, ale plávam
Skvelý tréner Jakub Macho ma naučil základy správneho kraulu a vždy pomohol tými spravnymi slovami, keď bolo treba. Tréner z Pasienkov Ondrej Obst ma naučil, že najdôležitejšie je sa pri plávaní uvoľniť, inak vám odídu ramená, od čoho ma zachránil.
Katarína Linczényi mi poskytla bezplatne mentálny tréning, aby som vedela na čo môžem a na čo nemôžem myslieť pri plávaní, a naozaj sa mi to zišlo!
Skvelá Abhejali Bernardová , ktorá preplávala všetkých 7 prielivov po celom svete, môj vzor, a napísala o tom inšpirativnu knihu. Vždy ma povzbudzovala, že to môžem zvládnuť, aj keď nemám veľkú plavecku rýchlosť. Sľúbila, že mentálne pri mne na kanáli bude a aj bola
Danielle Kačáni mi robila celý rok masáže zadarmo, aby telo zregenerovalo a nosila mi na plavaren na dlhe swimy jedlo. Ďakujem
Poďakovanie patrí aj Štefan Dubický , ktorý ma sprevádzal na mnohých plávaniach, fotil ma a vzal si 10 dní voľna, aby mohol byť na mojom prvom termíne v Doveri. Rovnako aj Vlado Settey, ktorý si vzal voľno a na druhy termin uz nemohol ísť, ale volal na loď, čo mi majú dať jesť a piť, keď ma začali brať prúdy.
Nezabudnem na nikoho, kto mi pomohol na plávaniach cez priehrady, slovenský úsek Dunaja(170km), že, Plewo Lewo, Tom Tom Dunajský a Martin Plavec , Orava Otužilci, Vranovské vydry?
Je vás toľko, čo ste sa stali súčasťou mojej cesty, že možno všetkým ani nepodakujem. Veď len všetci, čo ste mi držali palce a písali povzbudivé vety, koľko vás bolo!! Pamätám si to a v mojom ste navždy! Bola to super jazda, plná zážitkov, a každý, aj ten úplne zlý deň stál za to, lebo ma niečo naučil!
A to už Soňa vedela, že je to záverečné plávanie, ktoré trvá maximálne tri až štyri hodiny.
