PREPLÁVANIE ORAVSKEJ PRIEHRADY, 13,5 km, 6 hodín

PREPLÁVANIE ORAVSKEJ PRIEHRADY, 13,5 km, 6 hodín

Plavkyňa: Soňa Rebrová

Pred preplávaním Oravskej priehrady som mala zdravý rešpekt. Predsa len, mala to byť najdlhšia trasa, akú som kedy zaplávala, a teda, samozrejme, aj mala trvať najviac hodín. Noc pred preplavbou bola stresujúca. Nové prostredie, neustále štekajúci pes, chrápanie ľudí vo vedľajšej izbe a stres spôsobili, že som nemohla zaspať. O polnoci som si vravela, že vstávam 6.30 a teda budem spať aspoň šesť hodín, a že to stačí.

O jednej som si povedala, že aj päť hodín spánku bude stačiť. O druhej že postačia aj štyri. O tretej som si už zúfala, a o štvrtej som napokon zaspala. O piatej však do mňa buchol manžel so slovami: „Nemala si už vstávať a ísť?!“ a tak som bola opäť hore a už som nezaspala.

Výkon po spánku dlhom jedna hodina?

S veľkým spánkovým deficitom som ledva vstala a najedla sa. O 7.30 som čakala pri móle Ústia nad priehradou na ochranára Miroslava Demka, aby ma vzal do chránenej oblasti, kde môj sprievodný čln nemohol ísť.  Vynoril sa z hmly, stojac na člne, ako bájny Cháron, ktorý prevážal mŕtvych na druhý breh. Rozveselilo ma to a hneď mi to podvihlo náladu.

V chránenej oblasti s ochranárom pánom Demkom

Na začiatok plávania, do zátoky na pravej strane priehrady pri poľských hraniciach, sme išli člnom asi hodinu. Nešli sme až na úplný koniec priehrady, pretože tam boli zatopené domy, ktoré som naozaj nechcela vidieť, plytká voda a zatopené konáre vrbín. Na priehradou bola jemná hmla, ticho a voda nádherne pokojná. Z kríkov sa na mňa dívali dva statné jelene. Ešte nikdy som jeleňa vo voľnej prírode nevidela! Nado mnou sa vznášal orliak. Bolo to nádherné 🙂

Štart o deviatej ráno

O 8.45 som sa začala pripravovať a približne o deviatej som začala plávať. Prvé tempá boli pomalé, nevládala som a ani som si nevedela predstaviť, že mám takto plávať ešte šesť až sedem hodín. Tempo plávania sa ale neukazovalo zlé, a tak som plávala ďalej. Hladina vody bola stále nádherne pokojná. Posilnila som sa magnéziom a cukrom, aby som mala energiu a už sa sústredila len na plávanie. Jednu ruku pred seba, druhú pred seba, jednu pred seba, druhú… približne 5500 krát..

Oravská priehrada má tvar písmena V a tak som sa sústredila hlavne na tri hlavné body, podľa ktorých som sa orientovala, aby nenaplávala zbytočne veľa kilometrov. Prvým bol prítok rieky Jelešňa, ktorý som videla pred sebou. „Hovorila som si, doplávaj tam a potom už budeš plávať k spodnej časti písmena V. Za ňou už uvidíš ostrov a Námestovo, to už bude dobre (toto si nikdy nehovorte)!“

Straaaatenááá.. v púúúpaváááách… pardon, priehradáááách….

Štvrtina plávania za mnou

K Jelešni som úspešne doplávala približne za hodinu a niečo a v diaľke som už videla koniec chránenej oblasti, označenej červenou bójkou, a moju sprievodnú loď. Po doplávaní ku nej sa s nami rozlúčil ochranár a nechal ma so sprievodnou loďou a fotografom a kŕmičom na sprievodnom paddleboarde. Loď ma na hodinu opustila, keďže išla pre ďalších členov posádky, a nanešťastie, omylom zobrala so sebou aj moje nápoje na posilnenie (iontový nápoj), takže som ďalšiu hodinu plávala len s čistou vodou, ktorú mi podával sprievod z paddleboardu, čo mi však zatiaľ nejako nevadilo.

V diaľke som po pravej strane uvidela cíp, za ktorým už bude vidieť ostrov a Námestovo. Vravela som si, že ho uvidíš, už tam bude mesto, to ťa potiahne vpred. Plávala som teda k cípu ďalšiu hodinu a pol. Ochranár mi poradil, nech sa od kraja vody držím čo najďalej, pretože je tam plytká voda a budú tam buriny. A skutočne, plávala som asi 100 metrov od brehu a aj tak som sa často zamotala do burín. Oboplávala som cíp a už som v diaľke videla ostrov.

Vysielač a ostrov, do Námestova je ešte 3 km

Som za polovicou

Hodinky mi ukazovali, že som zaplávala okolo 7,5 kilometra, takže som vedela, že som asi v polovici alebo mierne za ňou. Moja teória uvidíš mesto a už to pôjde rýchlo, sa neosvedčila. Zboku sa totiž dvihol vietor a snažil sa ma od ostrova vzdialiť. Cez vlny sa mi zle plávalo. Dvaja členovia lode skočili do vody, že budú plávať so mnou a podporovať ma, avšak ako bazénoví plavci sa nevedeli dobre orientovať a nevládali za mnou plávať, preto na loď zase vyliezli.

V tejto časti som už začala cítiť prvú únavu, ale stále sa dalo plávať. Posilnila som sa ionotovým nápojom, dala si banán a plávala som ďalej. Vietor bol silnejší a vlny väčšie, mala som pocit, že ostrov sa približuje len veľmi pomaly. „Stále som si opakovala, že už vidieť v diaľke mesto, že to už musím doplávať. Ak by som to totiž vzdala, musela by som priehradu plávať znova a to som nechcela dopustiť a tak som makala ďalej.“

Začínajú vlny. Na foto nevidieť, aké boli veľké, sú totiž fotené zvrchu. Ale ak by ste sa do nich ponorili, poriadne by vás preplieskali

Podporili ma otužilci z Oravy

Na ostrove ma mali čakať otužili z Oravy, ktorí, ako som dúfala, mi dodajú energiu doplávať posledné kilometre. Vedela som, že od ostrova je to už len dva kilometre, napokon však boli tri, keďže som plávala od spodného konca ostrova. Otužilci sa nepridali na ostrove, pretože skočili do vody skôr. Plávali totiž prsia a báli sa, že ich predbehnem a nedoplávame spolu. A urobili dobre, nakoniec sme totiž doplávali všetci naraz.

Museli sme sa však všetci popasovať s „bonusom na záver“. Dvihli sa veľké vlny a vietor proti nám, takže sa zle nadychovalo aj zle plávali tempá, lebo vlny vykrúcali ruky a zanárali ich. Plávala som teda časť aj prsiami, aby som sa mohla dobre vydýchať a zmenila aj štýl, lebo plávať celý čas len kraulom bol zaberák na ramená.

Sprievodca na paddleboarde sa snažil držať so mnou tempo, a zlomil pritom vo vlnách veslo, musel teda pádlovať pokrčený. Videl, že mi už dochádzajú sily a tak sa ma snažil povzbudiť, že to už nie je ďaleko a že to už dám. Mňa však tie slová len rozčúlili, lebo amfiteáter som videla v takej diaľke, že som ho ledva rozoznala.

Táto fotka z Oravskej priehrady sa mi páči najviac, vyzerám na nej ako ozajstný plavec

„Je to už len pol kilometra,“ snažil sa zľahčiť koniec cesty, načo sa vynorila z vody vedľa mňa hlava Oravskej otužilkyne, ktorá ho zastavila: „Ale kde, to je ešte aspoň kilometer a pol!!
Kilometer a pol, to som vedela, že pri mojej únave a rýchlosti to bude trvať aspoň 35 minút. Sťažka som si povzdychla a povedala si, že veď 35 minút a je koniec, veď to je super! A tak som plávala ďalej, pregĺgala vodu z vĺn, plávala a plávala až som vplávala do zátoky pri amfiteátri. Slzy dojatia mi začali stekať do okuliarov a tak som plávala ďalej.. a neuveríte, v zátoke nebola plytká voda, takže som musela plávať až do samého konca ku schodom.

Zvládla som to!

Tam som sa postavila a zakryla si rukami tvár od dojatia. Ľudia na brehu tlieskali od dojatia a ja som sa cítila veľmi šťastne. Bol to zatiaľ najväčší výkon môjho života, najdlhšie plávanie. Takmer 14 kilometrov za 6 hodín čistého plávania (s prestávkami na pitie a jedlo, rozhodovanie ktorým smerom plávať a kde sa držať, som bola vo vode 7 hodín). Na brehu ma objímali ľudia, tlieskali a poskytla som rozhovor pre televíziu TA3. Rozmočená, strapatá, tvár spálená od slnka s kruhmi pod očami od plaveckých okuliarov, ale ŠŤASTNÁ.

Privítanie na brehu

Ďakujem, že mi život doprial túto skúsenosť, a že som ako prvá žena zvládla preplávať Oravskú priehradu po dĺžke. Ďakujem Oravským otužilcom, že ma prišli podporiť. Ďakujem starostovi Námestova, že mi večer zavolal a pogratuloval k výkonu. Ďakujem aj môjmu trénerovi Jakubovi Machovi, ktorý sa mi venuje už druhý rok, a Laure Majerníkovej, ktorá mi poskytla cenné rady k štýlu plávania. Ďakujem môjmu sprievodu, že to so mnou vydržal na vode tak dlho a v neposlednom rade môjmu manželovi, ktorý si musí odtrpieť všetky bláznovstvá, na ktoré som sa kedy dala 🙂

Soňa Rebrová

Leave a Reply

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.